Môžem sa ťa niečo spýtať?

Logické. Vidno, že používa mozog. Lenže pre mňa ostáva otázne, či sa môžem spoľahnúť na prvý dojem, alebo som sa mal pýtať ďalej. Ale život plynie aj tak. A ľudia rozmýšľajú každý o inom. Ja som len chcel zistiť, či tento prípad nebude výnimkou. Nebol. A „pýtať sa ďalej“ ma napadne vždy až potom. Neskoro? Neviem.Poobede som spal. Tá chuť polievky bola delikátna. Mliečna fazuľová. Taká hladká. Vyslovená slasť. A kura opečené do chrumkava. Príloha: nastrúhaný kaleráb s čiernou reďkovkou a kvapkou olivového oleja. Tuším sa mi niečo aj snívalo, keď ma zobudila myšlienka „zaspal som“. To nemám rád. Veď som nechcel spať. Zmeškám na futbal a nemám ani pripravené veci. Chytajú ma nervy. A presne v strede sna. Našťastie mám v ponáhľaní prax. Na futbale sa mi darilo, len v nohách cítim únavu. Myslel som si, že mám nárok na spravodlivý odpočinok a znova som podľahol. Na mňa tie polonahé slečny vyslovene číhajú. Je mi z toho zle. Zbiehajú sa nadomnou chmáry, zbohom komunikácia. Nie tak celkom, snažím sa ísť ďalej, ale šum na pozadí preráža. Nezaberá ani autosugescia. Začal som rozmýšľať o všetkých nánosoch, ktoré sa teraz vyplavujú a zdajú sa také neriešiteľné. Vo vlaku som sa pýtal sám seba, či som vôbec normálny, že som sa tak rozletel na všetky strany a nechal padnúť tieň na celý deň. Trochu som si pospal, čo ma upokojilo, ale už to nie je ako predtým.Na autobus dnes čaká veľa ľudí. Dva kroky odomňa sa zastavilo dievča. Výnimočné dievča. Má štýl, všetko sedí, ani náznak nedokonalosti. Šum prestal, zrazu je všetko iné. To nemôže byť náhoda. Nastupujeme rovnakými dverami. Ak vystúpi tam kde ja, musím ju osloviť.-Môžem sa ťa niečo spýtať ?-Prosím....?!-Čo študuješ?-Menežment, prečo?!-Ja len tak, či ťa nemôžem niekedy stretnúť u nás na škole...-A ty študuješ čo?.......Asi takto som si to predstavoval, ale po dnešku už asi nie.