Ako som si nedal prepichnúť ucho...

Autor: Martin Krajmer | 5.12.2011 o 22:05 | (upravené 5.12.2011 o 23:33) Karma článku: 1,84 | Prečítané:  403x

Nikdy som si nemyslel, že budem mať niekedy takú túžbu. Už si to ani celkom nepamätám. Spomienka na ňu sa mi obnovila až pred pár dňami, keď som sa stal svedkom vyznania jednej kamarátky, že sníva o tetovaní. Ale ja som po tetovaní nikdy netúžil. Tak som sa snažil vybaviť si tú svoju po náušnici. Debatovali sme dosť dlho.

Nikdy som si nemyslel, že budem mať niekedy takú túžbu. Už si to ani celkom nepamätám. Spomienka na ňu sa mi obnovila až pred pár dňami, keď som sa stal svedkom vyznania jednej kamarátky, že sníva o tetovaní. Ale ja som po tetovaní nikdy netúžil. Tak som sa snažil vybaviť si tú svoju po náušnici. Debatovali sme dosť dlho. Keď sa na to pozerám spätne, neviem, či sa vôbec dá opísať ako človeku niečo také napadne, čo ho k tomu vedie a kam tým smeruje. Poviete si: „Ty si nejaký moc múdry...“ Ale aj takí sú ľudia. Niektorí spontánne urobia, čo im napadne, iní to hneď bez rozmyslu zamietnu a iní sa len s námahou, za pomoci tisícok pohľadov na vec, snažia uvidieť svoju túžbu aspoň cez dymové sklo. A potom zisťujú, čítajú, pýtajú sa, alebo vyčkávajú. Neviem, či je to dobre alebo zle. V každom prípade aj to je cesta. Ani v mojom prípade to nebolo inak. Pred pár rokmi som ochorel na zápal pľúc, bol som aj v nemocnici, dlho doma, zostava našej starej kapely sa pomaly pobrala, spievať som veľmi nemohol, snažil som sa neprestať hrať, mať rád hudbu, rozvíjať jej dar a znova dať dokopy kapelu. Tu niekde, možno z akejsi nedočkavosti sa zrodila túžba čo najrýchlejšie zaujať, dať najavo „umelecké“ cítenie, rebelovať. Ovplyvnený filmami Davida Lyncha som si kládol otázky typu: „kto určí čo je krásne, vhodné a či aj škaredé nemôže byť krásne...?“ Tak som si pomaly začal pripúšťať k telu myšlienku, ktorá sa pýtala ukázať aj navonok. Ako som tak začal nahlas premýšľať, narazil som na bariéru svojich blízkych. Bariéru „tradícií“? Tú treba zbúrať. Ale nie vždy. Niekedy býva dobre aj keď sa rozbije niečo o ňu. Netrvalo dlho a v telke sa ku mne priplietol film, kde nejakí chuligáni znásilnili dievča. Ku podivu mi do očí udreli práve ich „kérky“ a náušnice. Niečo mi vravelo, že síce sa moja duša teší, alebo kochá v prejavoch navonok, či už umeleckých alebo rebelantských, jedna náušnica by ich nuspokojila. Možno by ma práve zarátala medzi chuligánov. A či je prejavom umenia práve náušnica? Nie skôr dielo, ktoré človek vytvorí? Nebudem sa hádať s tými, ktorí mi budú vyčítať predsudky, ale ako by ste reagovali vy? Verím, že niekto nás tu chcel bez rozdielu a ráta s každým z nás. Aký potom chuligán, aký dobrý človek?! Žiadny. Líšia sa len tým, čo robia. A znova sme na začiatku; niektorí spontánne urobia, čo im napadne, iní to hneď bez rozmyslu zamietnu a iní vyčkávajú, ale nakoniec vykročia, závisí však akým smerom.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Extrémizmus neprišiel s Kotlebom. Ani s ním neodíde

Ak chceme systém naozaj ochrániť, nečakajme, že to za nás vybaví Najvyšší súd.

ŽENA

Sex s robotom: Môžu napodobeniny nahradiť vzťah so živým partnerom?

Vývoj sexuálnych pomôcok prekračuje hranice.


Už ste čítali?